Mesiac fotografie v Dome umenia

Vernisáž: 
31. október  2017
17:00, 17:30 hod.
 
Trvanie:
1. 11. – 29. 11. 2017
 
Miesto:
2. poschodie Domu umenia

BRUCE GILDEN

KRÁSNA KATASTROFA

 

„Začal som fotografovať v roku 1967,“ spomína Bruce Gilden. „Ale Bruceom Gildenom som sa stal až vtedy, keď som
začal používať blesk, v roku 1981. Vtedy som si uvedomil, že keď už nemôžem byť lepší ako Henri Cartier-Bresson, môžem byť najlepším Bruceom Gildenom.“ Gilden opustil otvorenú scenériu Coney Island. Cítil sa byť pripravený čeliť uliciam New Yorku. „Rozhodol som sa používať blesk, prísť veľmi blízko a využiť svoju atletickú postavu a dostatok energie na fotografovanie mesta.“

 

New York je vertikálne mesto plné kontrastov svetla a neustáleho pohybu. „V New Yorku musíte byť rýchly,“ vysvetľuje fotograf. „Svieti slnko, je zatiahnuté, ľudia chodia popred vás. To nie je ako fotografovanie niečoho, čo je perfektne pripravené.“ Ďalších tridsať rokov sa medzi zákazkami, osobnými projektmi, grantmi a úlohami po celom svete vracal do svojho najobľúbenejšieho prostredia, New Yorku, a špeciálne na Piatu avenue. „To, čo ma asi najväčšmi priťahuje,“ vysvetľuje, „je, že nikdy neviete, čo nájdete za najbližším rohom. Myslím si, že to je úplne super. Keď pracujem v New Yorku, sú miesta, kam chodím stále, ale nikdy neviem dopredu, čo tam nájdem. Nie vždy je to len jeden idúci človek. Môžu nastať rôznorodé situácie. Tá nepredvídateľnosť ulice je to, čo ma najviac fascinuje.

 

“ Ako napísal spisovateľ Hans-Michael Koetzle: „Gildena zaujímajú ľudia, typy a charaktery vo svete sociálnych rozdielov, anatomické kontrasty a fyzické zvláštnosti.“

Fotograf reaguje na ľudské tvary a formy a francúzsky spisovateľ Pierre Borhan vysvetľuje, že „toto hľadanie formy hovorí o úprimnom záujme o ľudí sprevádzanom empatiou“. Gildenovi sa podarilo zvládnuť tak dokonale to, čo Pierre Borhan nazval „jeho humor kontrastov“, až vás jeho postavy prinútia sa usmiať, no nikdy vás nerozosmejú. „Nie je to jednoduché,“ hovorí fotograf, „je tam veľmi tenká čiara smerom ku karikatúre“. Čo Bruce Gilden hovorí o ľuďoch, ktorých odfotografoval,
je jedným z najintímnejších tvrdení o fotografii: „Milujem ľudí, ktorých fotografujem. Povedal by som, že sú mojimi priateľmi. Nikdy som väčšinu z nich nestretol, alebo ich nepoznám vôbec, no cez moje fotografie s nimi žijem.“ 

 

______

 

NOBUYOSHI ARAKI

EROREAL 

 

Pin-up fotografie v časopisoch nie sú zaujímavé, či áno? Špeciálne v dnešnej dobe, keď sú vytvárané digitálne, nemajú v sebe náznak erotickosti. Robia to úplne zle. Preto som do veci musel sám vstúpiť. Nie je to o atmosfére či o koncepte; ide o to, byť skutočný. Dôležitý nie je realizmus, ale realita – ero-realita. Musím to povedať na rovinu. Nejte o nahotu; aj zahalené subjekty môžu byť erotické. Erotiku cítiť aj v momentoch pred vyzlečením a pred zväzovaním. Tento prvok naznačenej erotickosti vo fotografiách nesmie chýbať. Snímka človeka jednoducho sediaceho v hotelovej izbe môže mať čosi, čo nazývam „erotickou prítomnosťou“, pretože naznačuje sexuálny pomer, ktorý bude nasledovať. Verte mi, to je to, čo dnešná erotická fotografia potrebuje.

Nobuyoshi Araki 8. apríl 2013

 

Fotografie Nobuyoshiho Arakiho sa vždy pýtali, ako človek vytvára vzťahy s inými a ako ich zmysluplným spôsobom môže rozvíjať. Eros a Thanatos, základné témy Arakiho diela, interpretuje mnohými spôsobmi prostredníctvom rôznych druhov medziľudských vzťahov, ktoré na svojich fotografiách zachytáva. V najnovšom cykle zdôrazňuje dôležitosť toho, čo nazýva „ero-reálnou“ fotografiou, porovnáva ju s vizuálnym klišé, ktoré v jeho očiach predstavuje v Japonsku rozšírená pin-up fotografia. Podľa neho „erotická prítomnosť“ vznikajúca pred vytvorením medziľudského vzťahu obohacuje akýkoľvek vzťah, ktorý nasleduje.

Vo svojich prácach Araki aj naďalej využíva typické fotografické metafory. Kvetiny podčiarkujúce dojem erotickosti v jeho už tak či onak erotických snímkach. Alebo kinbaku, japonské umenie zväzovania, vnášajúce aspekty erotiky, moci, ale aj krásy. A v neposlednom rade malý plastový dinosaurus zosobňujúci umelca samotného. Keď si doprajete čas, aby ste sa na fotografie pozreli pozornejšie, nevyhnutne v nich nájdete jemný náznak pocitu smútku a dalo by sa povedať, že aj múdrosť starého muža blížiaceho sa k svojmu koncu (Araki tento rok oslávil 77 rokov). Práve táto protikladnosť robí Arakiho dielo tak unikátnym. 

 

Kurátor: Branislav Štěpánek